Ako funguje ľudská psychika alebo čo je príčinou nášho utrpenia

Posted by:

Ľudská psychika funguje podobne ako počítač. To, čo práve sledujeme na monitore počítača, zodpovedá nášmu okamžitému stavu psychiky v určitom okamihu. Vieme však, že keď zmeníme vstupné údaje na počítači, zmení sa aj obraz na monitore. Uvediem príklad. Malé dieťa sa spokojne usmieva. Zrazu ho uštipne osa a dieťa sa nahlas rozplače. Čiže vstupný údaj

„uštipnutie“ spustil v podvedomí program „ohrozenie “ a následne psychika vysiela príkaz centrálnej nervovej sústave a zopne sa pocit bolesti. Dieťa sa rozplače.

V podvedomí máme nahrané rôzne programy, ktoré sa za určitých podmienok spúšťajú. Samozrejme pozitívne programy nespôsobujú problémy, psychoterapeuti hľadajú u svojich klientov negatívne programy, ktoré sú zdrojom nášho utrpenia.

Keďže na Zemi fungujeme v priestore a čase, každý takýto program má akoby svoje súradnice, t.j. má čas a miesto svojho vzniku. Za podmienok, ktoré sú podobné podmienkam vzniku daného programu, sa negatívny program spustí a nesie so sebou tie pocity, ktoré človek prežíval v čase vzniku programu.

Predstavme si napríklad, že do trojročného dieťaťa narazí auto. To auto je červené a buchne ho do pravého boku. Zabolí to, dieťa sa zľakne, ale v podstate sa mu nič nestane. Po čase na túto udalosť zabudne. Po rokoch tento dospelý človek je svedkom toho, ako do niekoho narazí červené auto a ešte v ten deň ho začne pobolievať pravý bok. Na udalosť z detstva si samozrejme ani nespomenie a nechápe, prečo ho ten bok rozbolel.

Ako to vysvetlíme z hľadiska našich vnútorných programov? K obrazu narážajúceho červeného auta sa mu do podvedomia nahral pocit bolesti v pravom boku a uložil sa do pamäti ako vnútorný program.

Iste ste už pochopili, že naše vnútorné programy sú individuálne, nenájdeme dvoch ľudí so zhodnými programami. Ak sa vás niečo dotkne, niekto vás nahnevá alebo vám nejako ublíži,

ozvali sa iba vaše negatívne vnútorné programy. Lepšie to pochopíme na nasledovnom príklade. V minulosti som bola na jednom psychoterapeutickom seminári a pracovali sme so svojimi vnútornými obrazmi. Mali sme si predstaviť ľubovoľnú kocku a opísať ju. Keď som ja opisovala rozmery mojej kocky, jeden z účastníkov semináru vykríkoldvojzmyselnú poznámku erotického charakteru. Všetci sa začali na jeho poznámke smiať a vo mne zostal pocit, že je protivný a že ma zosmiešnil. On však svojimi erotickými poznámkami nešetril ani iných a mne vadilo, že stále komentuje dianie svojimi nemiestnymi poznámkami. Uvedomila som si, že sa cítim nepríjemne v jeho prítomnosti. Zrazu mi to bolo všetko jasné, keď som pozorovala spolužiakov, ako reagujú na jeho poznámky a pozrela som sa na vec z nadhľadu. Všetci boli v úplnej pohode a zabávali sa, len ja nie. Pochopila som, že problém nie je v jeho poznámkach, ale v obsahu môjho podvedomia. Že tam mám uložené nepríjemné spomienky z detstva, kde som zažila traumatickú udalosť sexuálneho obťažovania a jeho reči mi spínajú moje negatívne podvedomé programy. Uvedomenie si súvislostí je začiatok cesty k vyriešeniu problému.

Negatívny program je tvorený myšlienkou, ktorá spôsobuje nepríjemné pocity. Tieto nepríjemné pocity sú tým, čo ľahko identifikujeme – dostávajú sa nám do vedomia. Pomocou nich sa dá pohľadať v minulosti klienta tzv. štartovacia udalosť, kedy táto myšlienka vznikla.

Štartovaciu udalosť hľadáme v podvedomí.

A na záver niečo o odpustení. V knihe Louisy Hayovej som sa stretla s názorom, že každá naša choroba nám pripomína, že niekomu nemôžeme niečo odpustiť. Po prečítaní tohto článku je čitateľovi asi jasné, že zdrojom našich problémov sme my sami a obviňovanie niekoho druhého je iba utekanie pred sebou samým a svojimi vlastnými programami.

Držme sa preto hesla : Čo mi vadí, je môj problém.

0